Neepileptické záchvaty

Psychogénne neepileptické záchvaty (PNES) sú stavy, ktoré pripomínajú epileptický záchvat, ale bez typických elektrických výbojov spojených s epilepsiou. Sú psychologického pôvodu a tiež jedným z typov neepileptického záchvatu. Psychogénne neepileptické záchvaty sú tiež menej známe ako neepileptické záchvaty s neurologickými poruchami symptómov.

Psychogénne neepileptické záchvaty popísal už Hippokrates, ktorý ich oddelil od záchvatov epileptických. Psychogénne neepileptické záchvaty sú dnes celkom častým ochorením, ktorým trpí až pätina chorých s farmakorezistentnými (odolnými voči liekom a liečbe) účinkami.

Formy psychogénnych záchvatov

Psychogénne neepileptické záchvaty sú najčastejšou chybnou diagnózou v epileptológii. Psychicky podmienené neepileptické záchvaty sú vyvolané psychickými mechanizmami, medzi ktoré sa radia psychogénne záchvaty vyvolané nevedomky.  Postihnuté bývajú často mladé dievčatá a dospelé ženy a sú aj výsledkom spojenia konverzie alebo disociácie. Chorému tak pomáhajú vyhnúť sa stresovému okamihu, zlej spomienke a pod. Obvyklé prepuknutie tejto neurotickej poruchy možno pozorovať medzi 15 – 35 rokmi.

Príčiny PNES

Príčina vzniku týchto záchvatov je rýdzo psychogénna a sú v nej zahrnuté mnohé a navzájom sa ovplyvňujúce faktory. Prvým aspektom vzniku PNES je psychická trauma, ako stres, šikanovanie, fyzické alebo sexuálne zneužívanie alebo časté rodinné konflikty. A práve takéto negatívne zážitky sa mohli odohrať nedlho pred prvými neepileptickými záchvatmi, alebo už skôr s veľkým časovým odstupom.

Edemiológia

Počet ľudí trpiacich PNES sa pohybuje zhruba od 2 do 33 na 100 000. V centrách epilepsie sa výskyt PNES pohybuje u 20 až 40 % hospitalizovaných pacientov. Rovnako tak, ako ďalšie poruchy somatických príznakov sa najčastejšie PNES objavujú u žien a mladých dospelých. Počet osôb s PNES a s neurologickou funkčnou poruchou je vyšší.

Príznaky psychogénneho záchvatu

Záchvat je teda vyvolaný určitou emóciou a vyvíja sa pozvoľna. Často ho sprevádza zmena vedomia a silné emočné prejavy. Sprievodným príznakom potom môže byť neobvyklá motorická synchrónna aktivita. Najčastejším klinickým príznakom je pravidelný alebo nepravidelný svalový pohyb, popisované sú aj panvové pohyby, pohyby hlavou zo strany na stranu, tras rúk atď. Valná časť pacientov máva spravidla pokojný výraz v tvári a zatvorené oči, čo je ale v ostrom kontraste s prejavmi motoriky na končatinách. Niektorí pacienti môžu byť počas záchvatu v tzv. iktálnom polospánku, čo znamená, že sú v polohe v ľahu a na nič nereagujú.

Diagnóza

Diferenciálnou diagnostikou sa najskôr vylúči epilepsia, ktorá by mohla byť dôvodom záchvatových epizód a iných organických príčin neepileptických záchvatov, vrátane migrény, závratov, hypoglykémie a mŕtvice. Ďalej je nutné vylúčiť faktickú poruchu (podvedomú poruchu somatických príznakov), kde sú záchvaty vyvolané psychologickými príčinami, a tzv. malingeringom, čo je úmyselná simulácia záchvatov pre osobný zisk, ako je napríklad peňažná kompenzácia alebo vyhýbanie sa trestnému stíhaniu. Nakoniec sa vylučujú ďalšie psychiatrické stavy, ktoré môžu byť podobné záchvatom, vrátane panickej poruchy, schizofrénie a poruchy depersonalizácie.

Záverečným testom pre rozoznanie epilepsie od PNES je dlhodobý EEG-Monitoring, ktorého cieľom je zachytenie jednej alebo dvoch epizód na videozáznam a súčasne na EEG. Pri diagnostike PNES sa okrem videa-EEG monitoringu berú obvykle do úvahy aj ďalšie klinické kritériá.

Liečba

U ľudí s PNES je obvyklá diagnóza epilepsie približne 7 rokov, a preto je pochopenie novej diagnózy pre ich liečbu veľmi podstatné. To však vyžaduje ich aktívnu spoluúčasť, pretože negatívna diagnóza môže spôsobiť frustráciu a tiež to, že osoba už odmietne akékoľvek iné pokusy o liečbu. Ale existuje mnoho odporúčaných krokov, ako citlivo a úprimne ľuďom ich diagnózu objasniť a pomôcť s ňou.

Najčastejšie používanou liečbou je psychoterapia. Existujú aj rôzne podporné lieky, ako sú antidepresíva a selektívny inhibítor spätného vychytávania serotonínu. Odborníci na duševné zdravie sa väčšinou málo zaujímajú o túto kategóriu psychiatrických ochorení. Ľudia sa tak ocitnú medzi psychiatriou a neurológiou a nemajú sa bohužiaľ na koho obrátiť.

Autor: Lenka Klabochová